Autoškoly nie sú príčinou problémov na cestách

Vozidlá s transparentom „Autoškola” neraz znervózňujú ostatných vodičov. Pomalý rozjazd v kombinácii so skákavým benzínom pochopiteľne dnešnému uponáhľanému svetu nesvedčia. Keď začiatočníkom niektoré neduhy vydržia aj po získaní vodičského preukazu, na hlavu inštruktorov a autoškôl sa okamžite znesie spŕška nadávok a sťažností.

Väčšina motoristov obviňuje autoškoly, že na cesty púšťajú nedorobených vodičov. Dovolíme si nesúhlasiť. V prvom rade preto, že žiaci na získanie vodičského preukazu musia absolvovať skúšky. A tie sú pod taktovkou skúšobných komisárov. Sprísnenie kritérií je teda v právomoci polície, a nie autoškôl. Podľa nás by však ani to veľmi nepomohlo. Nielen preto, že verejnosť by ihneď obvinila políciu a autoškoly z paktovania za účelom vyťahovania peňazí z beztak poloprázdnych peňaženiek.

Ilustračná snímka. Foto: Soňa Zverková

Hotový vodič po 2 týždňoch? Zabudnite!

Kameňom úrazu je osnova výučby. Legislatíva určuje praktický výcvik v rozsahu 14 jázd po 90 minútach a tento počet sa nezmenil už niekoľko desaťročí. Hoci k nim pribudlo pár hodín trenažéru, ten je zväčša žiakom platný asi ako mŕtvemu zimník. Každý začiatočník potvrdí, že na prvej jazde na parkovisku, začínal úplne odznova. Trenažér sa s realitou jazdy vo vozidle nedá porovnávať ani omylom.

Vráťme sa však k počtu jázd. Ak by žiak jazdil každý deň, po dvoch týždňoch by mohol ísť na skúšky. Pýtame sa: Čo sa už len začiatočník naučí za dva týždne po hodine a pol za volantom denne? Po odpoveď nemusíme chodiť ďaleko. Všetci inštruktori potvrdia, že tento počet stačí iba tým skutočne najšikovnejším, z ktorých mnohí jazdili na čierno poza bučky. A že by si žiak priplatil doplňujúce jazdy? Zabudnite. Takých je mizivé percento.

Najschodnejším riešením by bolo predĺženie praktického výcviku, čo by sa ale automaticky pretavilo do vyšších cien kurzov. Dôsledok si vieme všetci predstaviť. Okamžite by sa zdvihla vlna protestov a obvinení, že štát a autoškoly si zas chcú namastiť vrecká na úkor našej peňaženky. Lenže nájsť riešenie na zlepšenie kvality výučby bez zvýšenia nákladov je takmer nemožné. Nech ktokoľvek vymyslí čokoľvek, vždy to pôjde do peňazí.

Ilustračná snímka. Foto: Soňa Zverková

Na hranici prežitia

Na tomto druhu podnikania málokto zbohatol a väčšina autoškôl už teraz funguje na hranici prežitia. Navyše kompetentní si občas vymyslia ďalšiu finančnú záťaž, nad ktorou zostáva rozum stáť. Príkladom môže byť povinná jazda s prívesným vozíkom, ktorá prinútila autoškoly zakúpiť tak vozík, ako aj ťažné zariadenie. Prvýkrát sa tento nápad objavil v polovici 90. rokov, aby celkom logicky po niekoľkých rokoch zanikol. A zhruba pred dvomi rokmi ho zas niekto celkom nelogicky vytiahol zo zásuvky. Koľko percent z celkového počtu žiakov bude niekedy v živote šoférovať auto s prívesom?

Autoškoly nemajú veľa možností šetriť. Väčšina nákladov je fixných, medzi najväčšie položky patria nájomné a palivá. A tak šetria na tom najnevhodnejšom mieste. Na platoch inštruktorov. Na jednej strane máme od inštruktorov vysoké očakávania, na druhej strane sa ich platy zväčša pohybujú niekde na úrovni upratovačky. O tom, akú zodpovednosť nesie upratovačka a akú inštruktor v autoškole, naozaj nemusíme polemizovať.

Kvantita ohrozuje kvalitu

Nemienime sa nekriticky zastávať autoškôl. Sú medzi nimi kvalitné aj nekvalitné, jedno však majú spoločné. Snahu prežiť. Situáciu komplikuje aj ich obrovský počet. Podľa ministerstva dopravy ich v roku 2008 bolo v každom kraji v priemere okolo 80. Tieto údaje môžeme s pokojným svedomím považovať za platné, nakoľko niektoré autoškoly zanikli, iné zas vznikli.

Ilustračná snímka. Foto: Soňa Zverková

Boj o žiaka je tvrdý a niektoré autoškoly v snahe naplniť kurzy podliezajú ceny. Priemerné ceny kurzov sa v rámci Slovenska pohybujú v rozmedzí 350 až 400 eur. Pri tejto úrovni je autoškola ako-tak schopná prežiť a vytvárať si aj rezervy na prípadné opravy výcvikových áut či inej techniky.

Akonáhle je cena výrazne nižšia, adepti na vodičák by mali spozornieť. V takom prípade je veľmi pravdepodobné, že autoškola sa môže snažiť ušetriť nielen na platoch inštruktorov, ale veľmi často aj na počte jázd. Žiakom môžeme poradiť len jedno. Vždy trvajte na tom, na čo máte zo zákona nárok. Ak so sťažnosťou nepochodíte v autoškole, obráťte sa na príslušný dopravný inšpektorát.

Začnime od seba

To, že súčasné osnovy majú ďaleko od kvality, je jasné. Lenže za miestami katastrofálnu situáciu na cestách nemôžeme obviňovať len políciu, autoškoly a inštruktorov. Ruku na srdce: aký príklad dávame začínajúcim vodičom?

Darmo si inštruktor ide dušu vypľuť pri vysvetľovaní, aké je dôležité dodržiavať predpisy, keď v tom najlepšom okolo neho prehrmí stovkou iné auto. V meste. „A on môže?”, zaznie spoza volantu celkom logická otázka. Inštruktor síce odpovie záporne, ale v hlave žiaka už začínajú klíčiť zárodky budúceho správania sa na ceste.

Málokto si uvedomuje, aký obrovský vplyv na šoférsky dorast má najbližšia rodina. Deti si od malička všímajú viac, ako sme ochotní pripustiť. A keď sa zapíšu do autoškoly, majú tendenciu upozorňovať rodiča za volantom na rôzne zákazy a obmedzenia. A čo rodič? Obyčajne potomka rázne umlčí komentárom typu: Nestaraj sa, hlavne urob ten vodičák!

Na záver ponúkame slová jedného, teraz už bývalého, žiaka, ktorý celú tragédiu vyjadril jednou vetou: „Pán inštruktor, máme pokazený tachometer alebo sme jediní, ktorí dodržiavajú rýchlosť?” A presne o tom to je. Nielen o autoškolách, ale najmä o nás samých. Kým sa nebudeme na ceste správať zodpovedne a nepôjdeme príkladom, nemôžeme očakávať, že nové generácie vodičov budú lepšie.

Autorka komentára bola viac ako desať rokov inštruktorkou autoškoly.

Pokračovanie článku nižšie