Perly sovietskeho automobilového priemyslu

Moskovčania

V moskovskom automobilovom závode sa po druhej svetovej vojne obnovila výroba osobných vozidiel. Prvým modelom sa stal Moskvič 400. Ak vám toto auto niečo pripomína, nemýlite sa. Akoby z oka vypadol Opelu Kadett prvej generácie. Nejde však o žiadne zlodejstvo či plagiátorstvo, kompletná výrobná linka Kadettu sa dostala do moskovského závodu v rámci povojnového rozdeľovania koristi. Kadett sa tak prakticky tešil zo života od roku 1937 až do roku 1956 a vôbec neprekáža, že cestou do Sovietskeho zväzu si zmenil meno na Moskvič.

TIP: Lákadlá spoza opony: Aké autá sa k nám dovážali za socializmu?

Prvým Moskvičom bola štyristovka, respektíve Opel Kadett

Štyristovka však väčšine našincov nič nehovorí. Moskvič sa v Československu zviditeľnil až ďalšími generáciami svojich nezničiteľných strojov. V roku 1965 prišiel nový model 402 s úplne novým dizajnom, no starým motorom. Neskôr pribúdali inovácie vrátane vlastného modernejšieho motora, ďalších karosárskych verzií a označenie sa menilo tiež, až kým v roku 1965 neprišiel u nás populárny model 408. Neustále facelifty ho držali pri živote pod označením 412 a 2138 až do roku 1988.

Moskvič 412 bol robustným vozidlom, obľúbeným aj v ČSSR

Náš favorit: Aleko

Medzitým však moskovský závod AZLK pracoval na niečom prevratnom. Sovieti si uvedomovali, že čiastkové modernizácie nebudú stačiť a zistili odkiaľ fúka vietor. Svetom sa začala šíriť móda predného pohonu a karosérií hatchback. Padlo rozhodnutie, že treba postaviť presne taký Moskvič a najľahšou cestou bolo inšpirovať sa na západe. Závod nakúpil množstvo západných áut a po vyhodnocovaní vzišiel víťaz. Skopírovali Simcu 1307. Auto dostalo názov Aleko (Automobilový závod LEninského KOmsomola), motor VAZ a mnoho technických riešení z Audi 100, ktoré bolo pri vývoji taktiež inšpiráciou.

Moskvič Aleko, vzor Simca

Aleko svojim relatívne moderným dizajnom pôsobilo na cestách ZSSR ako zjavenie. Žiadne tuhé nápravy, listové pružiny a pretáčavé šmyky. Bolo celkom vyspelé, no kvalita zostala na predchádzajúcej úrovni. Zničila ho hrdza, neskôr aj pád železnej opony a príval jazdenej západnej produkcie. Ďalšie pokusy moskovskej automobilky už nestoja za zmienku a stali sa skôr raritou. Moskvič v roku 2002 zbankrotoval.

TIP: Legendárne autá socializmu: Na čom sme jazdili pred rokom 1989?

Gazík a jeho pokrvní

Tri písmená, z ktorých vzniklo ľudové pomenovanie pre terénne vozidlo, Gazík. O vznik legendy sa postaral GAZ 69, nedobytná štvorkolka, ktorá sa vyrábala od roku 1953 v Gorkovskom Automobilovom Závode. GAZ má však na konte viacero vozidiel, ktoré sa nám vryli do pamäti počas obdobia totality. Poďme však pekne po poriadku.

GAZ 69 je pôvodcom zľudovelého pomenovania Gazík

Závod v Nižnom Novgorode bol založený na spolupráci ZSSR a automobilky Ford. Od roku 1932 sa v ňom vyrábali americké Fordy, rok na to sa mesto premenovalo na Gorkij a s ním aj závod z NAZ na GAZ. Prvým rozšíreným osobným vozidlom GAZu bol model M20 Pobeda, ktorý sa vyrábal aj v Poľsku pod značkou Varšava.

Volga GAZ 21 prešla počas života viacerými faceliftmi. Na obrázku je neskoršia verzia s hustými „zubami“ masky chladiča

U nás výrobcu GAZ reprezentovali najmä vozidlá Volga. Nástupcom Pobedy je Volga GAZ-21, známa limuzína s americkým vzhľadom, ktorá disponovala štvorvalcom 2.4 a trojstupňovou prevodovkou. V troch sériách sa dvadsaťjednotka vyrábala od roku 1956 do roku 1970.

Klasické Volgy sa vyrábali aj vo verzii kombi a ku koncu sa nebránili ani naftovým motorom

Nástupca GAZ-24 si zachoval Amerikou ovplyvnený dizajn, no mal hranatejšie krivky. Od roku 1968 GAZ postupne typ 24 modernizoval a ten s pribúdajúcimi faceliftmi, technickými inováciami a meniacimi sa označeniami prežil prakticky až dodnes. Pokus GAZu o moderného nástupcu Volgy, typ 3111, sa skončil pre slabú rentabilitu pri niekoľko sto vyrobených kusoch.

Z produkcie GAZu pochádza aj luxusná Čajka M13

GAZ však nevyrábal iba gazíky (typ 69 a 469) a Volgy, ale aj luxusné limuzíny Čajka pre dôležité osobnosti sovietskej politiky. V dvoch generáciách (M13 a M14) sa čajka vyrábala od roku 1959 do roku 1988. Poháňal ju osemvalec s výkonom 145 respektíve 160 kW (197 a 218 k), ktorý udeľoval ťažkému krížniku rýchlosť viac než 160 km/h. Prvá generácia sa výrazne ponášala na súdobú americkú produkciu, no druhú, aj keď si americký charakter zachovala, nemožno obviniť z napodobňovania.

Nivy a iné divy

Továreň pri meste Togliatti sovietom pomohol založiť Fiat. K Volžskému Automobilovému Závodu dostal kupujúci aj licenciu na výrobu Fiatu 124. Tak vzniklo koncom šesťdesiatych rokov prvé Žiguli 2101. Išlo o spomínaný Fiat 124 mierne upravený na prevádzku v drsných ruských podmienkach. Dostal zväčšenú svetlú výšku, spevnenú karosériu a modifikovaný motor s rozvodom OHC.

Začalo sa to licenčným Fiatom 124. Vznikla legenda, ktorá žije dodnes

S pribúdajúcimi rokmi sa pod fiaťáckym kabátom striedali motory s objemom 1200, 1300 a 1500 centimetrov kubických. Jemné technické vylepšenia sa neskôr ukrývali pod modernizovaným kabátom typu 2103 (1972) so štvoricou predných svetlometov a veľkými zadnými svetlami.

Modernizácie Žiguli prinášali zväčša len vizuálne úpravy

Ďalším evolučným stupňom Žiguli respektíve Lady je výrazne prepracovaný typ 2105 (1982) s hranatými líniami. Pod plechmi sa však ukrývala stará známa technika, overená sibírskymi zimami aj rozbitými cestami-necestami. Ako už bývalo v ZSSR zvykom, vývoj Lady sa takmer úplne zastavil a s výnimkou nutných inovácií sa typ 2104 (kombi) vyrába v závode IžAvto dodnes. Fiat 124 v ruskom prestrojení sa teda vyrába už 42 rokov a zatiaľ sa predalo asi 14 miliónov kusov.

Začiatkom osemdesiatych rokov dostala overená technika nový hranatý kabát typu 2105

Okrem klasiky s pohonom zadných kolies VAZ vyvinul začiatkom osemdesiatych rokov aj moderný hatchback s pohonom predných kolies, aj u nás známu Samaru. Tá sa takisto vyrába dodnes, poznačená nespočetnými faceliftmi.

Na jednej strane VAZ vyrábal licenčne taliansky Fiat, na druhej strane mu patrí uznanie aj za vlastnú tvorbu. Sovietska automobilka o mnoho rokov predbehla dobu vozidlom, ktoré naznačilo budúcnosť svojou filozofiou. Reč je o priekopníckej Lade Niva. Dalo by sa povedať, že ide o predka kompaktných SUV alebo crossoverov. Má to však jeden háčik: terénne schopnosti Nivy sú ako z inej galaxie v porovnaní s dnešnými SUV. Niva sa takisto vyrába dodnes a kúpiť sa dá aj na Slovensku.

Dva protiklady VAZu. Totálny úspech Nivy a zabudnutá Oka

Zaujímavosťou v histórii VAZu je maličký automobil Oka s dvojvalcovým motorom o objeme 750 cm3. Vývoj prebiehal pod krídlami VAZu, no typ 1111 Oka sa napokon vyrábal v iných závodoch. Oka mala byť ľudovým vozidlom, no k veľkej popularite sa nikdy nedopracovala. Jej dizajn bol inšpirovaný japonským Daihatsu Cuore.

Ukrajinský Velorex de luxe

V rámci ZSSR vznikali zaujímavé osobné vozidlá aj na Ukrajine. Výborným príkladom exota je Zaporožec zo závodu ZAZ (Zaporožský Automobilový Závod), ktorý hral na sovietskom trhu úlohu lacného auta a zároveň boli populárne jeho modifikácie pre hendikepovaných vodičov, často vojenských veteránov po amputáciách.

Fiat 600? Nie, je to ZAZ 965 Zaporožec

Prvý typ 965, vyrábaný v rokoch 1960 – 1969, začal svoj život na kresliacich doskách inžinierov Moskovského automobilového závodu a mal sa pôvodne volať Moskvič 444. Napokon však vývoj skončil v rukách ZAZ a rovnako aj výroba. Dalo by sa však o začiatkoch Zaporožca 965 polemizovať, keďže je na prvý pohľad jasné, že drobec začal svoju púť v Taliansku ako Fiat 600. Sovieti si iba požičali koncept úspešného vozidla a upravili ho na vlastný obraz. ZAZ 965 dostal v porovnaní s Fiatkou viacero úprav, no najmarkantnejšou bola výmena radového vodou chladeného štvorvalca za vzducháč s koncepciou V4. Autíčka s výkonom asi 20 kW sa vyrobilo viac než 300 tisíc kusov.

Jedno číslo v typovom označení znamenalo skok od talianskeho k nemeckému dizajnu

Nástupca ZAZ 966/968 sa vyrábal od roku 1966 až do roku 1994. Zopár exemplárov brázdilo aj naše cesty. Na rozdiel od kópie Fiat 600, bola druhá generácie ťažko inšpirovaná nemeckým NSU Prinz. Spočiatku ho poháňal motor prevzatý z poslednej verzie predchodcu, neskôr sa k slovu dostala jednotka z objemom zväčšeným z 0,9 na 1,2 litra.

Ďalšia generačná výmena v Zaporoží bola ešte radikálnejšia, Ukrajinci presedlali zo zadného na predný pohon a zo vzducháča na vodníka

Medzičasom ZAZ začal vyrábať ako nástupcu klasických Zaporožcov moderný malý hatchback s vodou chladeným radovým štvorvalcom a pohonom predných kolies. Typ ZAZ 1102 je u nás známy ako Tavria a zopár dovezených kusov na Slovensku žije dodnes.

Vyhradené pre červené hviezdy

Na koniec sme si nechali čerešničku na torte sovietskeho automobilového priemyslu, limuzíny ZIL. Do ich útrob sa bežní smrteľníci nikdy nedostali a tieto oceľové kolosy slúžili na reprezentatívne účely politických špičiek.

ZIL 111 bol rodený Soviet v americkom habite

Séria limuzín ZIL sa objavila koncom päťdesiatych rokov typom 111. Ten bol klasickou amerikou postavenou sovietskými rukami a na pohon slúžil dvestokoňový šesťlitrový osemvalec. Nástupcom je ZIL 114 s výrazne modernejším a umiernenejším dizajnom a motorom zväčšeným na sedem litrov. Pohyblivá pevnosť ľahko dosiahla rýchlosť 200 km/h.

Ďalšie generácie ZILov už len rástli a silneli

Nástupcom sa koncom sedemdesiatych rokov stal typ 4104, ktorému plastická operácia pomohla prežiť až do roku 2002. Opäť ho neobišlo zväčšenie zdvihového objemu motora, tentoraz na 7,7 litra. Výkon sa vo finále dostal nad hranicu 300 koní, no aj hmotnosť sa vyšplhala nad 3 tony.

Pokračovanie článku nižšie